reklama

Keď sa ma niekto opýta, poviem, že to sú tie najkrajšie oči aké som kedy videl

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Mal to byť obyčajný deň. Ničím nerušený. Deň s oblohou cez ktorú prenikali slnečné lúče. Niektorí hovoria, že sa tak smeje nebo. Niektorí zase, že to je Boh. Mne to vždy pripomínalo skôr cedník, z ktorého vyteká voda. Vyzeralo to jednoducho sivo. Neutrálne.

Neutrálny úsmev, neutrálny pohľad. Pre okoloidúcich a spolucestujúcich v mestskej hromadnej doprave. A len ja v obleku. Pripadal som si vskutku pateticky. A možno si o mne mysleli, že som nejaký mladý právnik, ktorý sa zabudol pred súdnym procesom oholiť. Aj napriek tomu cedníkovému oblačnu s kúskami nebeských úsmevov, to nevyzeralo moc zaujímavo.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Na to, aby sa deň zmenil na nepoznanie stačí niekedy pár sekúnd. Najlepšej odrody osudu a akosti času. Aby sa stretli dva páry očí niekde len tak náhodne. Uprostred námestia, miestnosti plnej ľudí, supermarketu. Občas si to život nasmeruje zvláštnou trasou. Z kaluže do blata, z blata do močiara a z močiara do pohyblivého piesku. A nakoniec sem. Tie oči sú nádherné. A ja som sa cítil ako keby sa mnou prehnalo tornádo. Bez neutrálneho pohľadu a úsmevu pre spolucestujúcich a okoloidúcich. Moja starostlivo vybudovaná schránka, prestala mať zmysel. 

Ako zabudnuté po častiach, v momentoch ako je tento. Že zabúdam na tie clivé chvíle. Vždy to malo hlbší zmysel, predstavovať si to. Ako istý vysnívaný stredobod vesmíru, kde sa všetko spojí do nádherných rán. Čo nie sú ranami. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Čo podmieňuje krásu očí?

Sú to dni

a či roky

čo si sa 

videla

Tak ako vidím ja

teba. 

Keď sa chcem dotknúť

tvojej tváre

a cítiť nehu

v mojom náručí

V nekonečnosti

dažďových kvapiek

Uložil som si

ťa ako tajomstvo

do svojej 

krabice od topánok

Na moje sny

— Sú takmer tri hodiny ráno. A naskytol sa mi pohľad na červenú nočnú oblohu so zvukom vetra cez listy na stromoch. Tieto momenty si noc necháva pre tých najvernejších. Ktorí to s ňou nikdy nevzdali, aj keď ich nechala niekedy osamote. Keď sa pretvárajú ľudské duše na svoju pravú podstatu. Ako listy v korunách stromov. Medzi premýšľaním nad ňou a dopitou šálkou filozofovania. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Aké by bolo počuť ju dobrovoľne dýchať vzduch mojej nádhernej reality? A dotknúť sa jej dlane končekmi prstov. Objať ju, v tme a cítiť jej vôňu. Dať jej bozk na krk. Zostať sa pozerať. 

Tie najkrajšie veci, o pozornosť nežiadajú. Proste sú, a visia vo vzduchu. Ako atmosféra, ako cedníkové rána. Ako jej nádherné oči. 

Zostal by som

v tej jednej sekunde

čo trvá večnosť

ak by som bol 

Aspoň o kúsok bližšie

K Tebe.

Róbert Kováč

Róbert Kováč

Bloger 
  • Počet článkov:  29
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Ľudia, nečítajte to, je to absolútny brak... Občas sa seriem aj do hudby: https://www.youtube.com/channel/UCGGnHUlfa9n35HfDk4c8mXQ Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu