Mal to byť obyčajný deň. Ničím nerušený. Deň s oblohou cez ktorú prenikali slnečné lúče. Niektorí hovoria, že sa tak smeje nebo. Niektorí zase, že to je Boh. Mne to vždy pripomínalo skôr cedník, z ktorého vyteká voda. Vyzeralo to jednoducho sivo. Neutrálne.
Neutrálny úsmev, neutrálny pohľad. Pre okoloidúcich a spolucestujúcich v mestskej hromadnej doprave. A len ja v obleku. Pripadal som si vskutku pateticky. A možno si o mne mysleli, že som nejaký mladý právnik, ktorý sa zabudol pred súdnym procesom oholiť. Aj napriek tomu cedníkovému oblačnu s kúskami nebeských úsmevov, to nevyzeralo moc zaujímavo.
Na to, aby sa deň zmenil na nepoznanie stačí niekedy pár sekúnd. Najlepšej odrody osudu a akosti času. Aby sa stretli dva páry očí niekde len tak náhodne. Uprostred námestia, miestnosti plnej ľudí, supermarketu. Občas si to život nasmeruje zvláštnou trasou. Z kaluže do blata, z blata do močiara a z močiara do pohyblivého piesku. A nakoniec sem. Tie oči sú nádherné. A ja som sa cítil ako keby sa mnou prehnalo tornádo. Bez neutrálneho pohľadu a úsmevu pre spolucestujúcich a okoloidúcich. Moja starostlivo vybudovaná schránka, prestala mať zmysel.
Ako zabudnuté po častiach, v momentoch ako je tento. Že zabúdam na tie clivé chvíle. Vždy to malo hlbší zmysel, predstavovať si to. Ako istý vysnívaný stredobod vesmíru, kde sa všetko spojí do nádherných rán. Čo nie sú ranami.
Čo podmieňuje krásu očí?
Sú to dni
a či roky
čo si sa
videla
Tak ako vidím ja
teba.
Keď sa chcem dotknúť
tvojej tváre
a cítiť nehu
v mojom náručí
V nekonečnosti
dažďových kvapiek
Uložil som si
ťa ako tajomstvo
do svojej
krabice od topánok
Na moje sny
— Sú takmer tri hodiny ráno. A naskytol sa mi pohľad na červenú nočnú oblohu so zvukom vetra cez listy na stromoch. Tieto momenty si noc necháva pre tých najvernejších. Ktorí to s ňou nikdy nevzdali, aj keď ich nechala niekedy osamote. Keď sa pretvárajú ľudské duše na svoju pravú podstatu. Ako listy v korunách stromov. Medzi premýšľaním nad ňou a dopitou šálkou filozofovania.
Aké by bolo počuť ju dobrovoľne dýchať vzduch mojej nádhernej reality? A dotknúť sa jej dlane končekmi prstov. Objať ju, v tme a cítiť jej vôňu. Dať jej bozk na krk. Zostať sa pozerať.
Tie najkrajšie veci, o pozornosť nežiadajú. Proste sú, a visia vo vzduchu. Ako atmosféra, ako cedníkové rána. Ako jej nádherné oči.
Zostal by som
v tej jednej sekunde
čo trvá večnosť
ak by som bol
Aspoň o kúsok bližšie
K Tebe.