Možno sa mi len zdajú hviezdy

Autor: Róbert Kováč | 24.12.2017 o 7:27 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  60x

Niekedy sa aj Vianočné rána premenia na hodené kocky, ako rukavice v ringu. Narážky na minulosť sa nedajú obísť ako pár výtlkov na ceste, keď sa snažím šetriť tlmiče, pretože sú príliš drahé na to, správať sa k nim nešetrne. Premýšľam nad tým, kde sa vzala táto obsesia všetko vyčísľovať pár mincami a papiermi. 

 

Veľa vecí sa dostane do perspektívneho zorného poľa vďaka náhodným zahliadnutiam vecí, čo nás na chvíľu prinútia sa pozastaviť. Občas to sú hádky ľudí naokolo v električkách, kedy si utvárame obraz o tom, kto môže mať z nich vlastne pravdu, ale zisťujeme, že asi vlastne nikto. Obaja prehrávajú svoju hrdosť a úctu každým slovom viac a viac. A pozerať sa z okna do noci akoby strácalo zmysel. 

 

To sú tie magické predmety, ktoré Gatsby strácal

 

Na pohľadoch záleží

pretože v nich čítam

tvoje posledné slová

o tom ako miznúť v dyme

 

A učíš ma neviditeľnosti

v tej nemej nádhere

že môžeme tancovať

celú noc uprostred cesty

 

Noci sú fascinujúca časť života. Niekto ich prebdie, niekto presníva. Niekto prebdie svoje sny. A dáva vôbec zmysel veriť na zmenu, ktorá má s ránom prichádzať? 

 

Tak ako ľudia hovoria, že s novým rokom prídu veľké zmeny. Vždy to boli tie malé lži pre svoje doráňané duše, ktore ledva dobiehajú. Ale robíme to všetci, lebo by sme ten ďalší rok asi neprežili. 

Nakoniec už len otáčame stránky, ktoré postupne žltnú. A z nás sa jedného dňa stanú rodičia a naše fotky tiež zžltnú, a budú sa nám smiať, pretože dnes je iná móda ako bude vtedy. A budeme za tých trápnych rodičov, ktorých deti majú tajne radi. 

 

Je to tak nádherne strašná predstava. Plná neuveriteľného strachu z nepoznaného.

 

Ale, uvedomenie si, niekde uprostred nočnej cesty metrom, že vlastne sa podobáme na svojich rodičov. Že sme mladšie verzie ľudí, ktorí nám dali do života všetko to, čo sami vedeli a museli sa naučiť, aj keď sme ich skoro nikdy nepočúvali. Tak sa tuším rodia túžby o tom byť rodičmi. A premýšľať v neskorých hodinách v posteli, či si to naše deti uvedomia tiež. 

 

Netreba sa týrať pocitmi viny z predošlých dní

 

Aj keď sme to pokazili

ako naše staré hračky

a mrzelo nás to 

viac ako životy iných

bral som si tvoje ruky

do tých svojich

vždy neskutočne rád

 

Je konečne ten čas

zabudnúť na pocity viny

z ťažkých rozhodnutí

a zbavovania sa gravitácie

čo nám obom lámala kosti

vždy keď začalo pršať

na naše nahé duše. 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

TECH

Mal by som, mohol som, mal som. Ako sa vyhnúť životu plného ľútosti

Ľudia oveľa viac ľutujú veci, o ktoré sa nikdy nepokúsili.


Už ste čítali?